Skoro každé dieťa túži mať svojho vlastného psíka. Ako to už ale bežne chodí v rodinách, ktoré bývajú v paneláku, rodičia ani mne psa nechceli dovoliť. Pre nich to bolo týranie. Tak som asi ako 12r. chodila venčiť všetkých možných psov z okolia. Až som jedného dňa natrafila na psa, nádherného Nemeckého ovčiaka, ako sedí pri dverách rodinného domu. Mohol mať tak šesť mesiacov. Neváhala som ani minútu a zazvonila som pri tomto dome. Pani, ktorá bola majiteľkou, mi dovolila, aby som sa so šteňaťom pohrala a dohodli sme sa, že môžem prísť aj na druhý deň. Volal sa Ajax. Oni na neho nemali čas, kúpili si ho na stráženie a ja som bola rada, že sa konečne môžem nejakému psíčaťu venovať. Odvtedy som tam bola každý deň. Takto to trvalo pár rokov a nakoniec som bola Ajaxovou spolumajiteľkou. Cvičila som Ajaxa v lese, alebo na cvičáku. Bol mimoriadne učenlivý a ja som bola pyšná sama na seba, ako ho perfektne zvládam. Rodičom to neprekážalo, veď ho nemali v byte a tak sme boli všetci spokojní. Z Ajaxa vyrástol nádherný a poslušný pes, čo viac som si mohla priať. V necelých troch rokoch ovládal všetky cviky úplne perfektne. Ale čo čert nechcel, odišla som s rodičmi na dovolenku. Po týždni, ktorý sa mi zdal nekonečne dlhý sme sa konečne vrátili domov. Ja celá šťastná, že si uvidím psa, rozbehla som sa hneď za ním. V rukách novučký obojok, ktorý som kúpila na dovolenke, márne som behala hore-dolu po záhrade, a hromžila, kde sa to psisko schovalo. Neostávalo mi iné, len zazvoniť a spýtať sa majiteľov kde Ajax je. Odpoveď, ktorú som dostala ma položila na kolená a od plaču som nevidela takmer nič. Bol preč. Dali ho do pohraničnej stráže. Mali tam známeho. Ten keď videl, ako Ajax špičkovo poslúcha, neváhal, ponúkol peniaze a odišiel aj so psom. Odvtedy som Ajaxa pár krát navštívila v Devíne, ale vedela som, že to nemá žiadny význam, lebo už nikdy nebude patriť mne. Keď som mala 15r., išla som aj s kamarátkou navštíviť moju sestru, ktorá v tom čase bola u svojho priateľa v Hlohovci. Chceli mi spraviť radosť, tak mi kúpili šteňa Nemeckého ovčiaka. Bolo to, to najkrajšie a najušatejšie šteňa, aké som kedy videla. Moja Beggi. Bola rozkošná, ale už cestou domov som špekulovala, čo urobím, keď prídem domov? Mama s otcom ma vyhodia aj so psom. Našťastie som mala skvelých kamarátov, ktorí mali voľné miesto v kotcoch, tak moju Begušku prichýlili. Bola tam však necelý mesiac a dostala parvovirózu. Našťastie veterinári už v tých rokoch vedeli pomôcť. Malé 3.mesačné šteňa však nemohlo zostať v kotci, musela som jej pravidelne striekačkou podávať čaj a postupne aj prikrmovať. Neostávalo iné, len presvedčiť našich. Nedalo to veľkú námahu, keď zbadali to malé chúďatko, hneď mala pripravený pelech vedľa mojej postele. A od toho dňa bola Bugriška /ako ju s obľubou rodičia volali/ naša a stále doma. Milovali sme ju všetci. Bola neuveriteľná a každého si hneď získala. Tak ako naši nechceli v byte žiadneho psa, Beu by nedali za nič na svete. Naša Bugriška mala aj šteniatka. Hoci nie som zástanca množenia šteniat bez PP, stalo sa. A vďaka nim som spoznala aj môjho manžela. On si totiž zobral odo mňa psíka Arisa. Aris bol veľmi peký pes, ale bohužial povahové vlastnosti zdedil viac po svojom otcovi, ako po matke. Bol tvrdohlavý a v podstate si z nikoho a ničoho nič nerobil. Ako plynul čas, na psov som mala čoraz menej času. Manžel pracoval dlho do noci, a ja som nestíhala starostlivosť o deti a dvoch ovčiakov. S Beou problémy neboli, ale Aris? To bolo niečo. Nedalo sa nič robiť a psa sme umiestnili u kamarátovho známeho v rodinnom dome. To bolo niečo pre Arisa. Celé dni lietal po záhrade a na nové prostredie si zvykol veľmi rýchlo. Kamarát nás stále informoval, že pes je spokojný, tak sme boli spokojní aj mi. Asi po dvoch rokoch, keď boli deti staršie, som sa rozhodla, že kúpim druhého psa. Ale určite nie ovčiaka. Niečo malé. Preštudovala som vtedy asi všetky inzertné časopisy a noviny. Vyhral trpasličí pudel. Keďže sa blížili Vianoce, mala som darček pre celú rodinu. Ale zožeňte šteňa tesne pred Vianocami a ešte presne tú rasu, ktorú ste si vybrali. Mala som šťastie. Presne 24.12. som išla pre sučku trpasličieho strieborného pudla "AJKU Striebro zo Znievskej". To bolo radosti, keď pod Vianočným stromčekom vo velikánskom prútenom koši bolo niečo maličké, guľatučké, dožadujúce sa pozornosti. Roky utekali, a tak, ako som ja pripravila prekvapenie manželovi, prekvapil ma aj on, dvojmesačnou sučkou Nemeckého ovčiaka s krásnym menom "AXA Edov úsmev". Vedela som však, že Axa u nás v byte nebude stále. Ako dospelá mala strážiť záhradu. Keďže bola Axa exteriérovo veľmi pekná, povahovo temperamentná, bola by škoda keby skončila len ako strážny pes na záhrade, jej chovateľ nám navrhol, či mu ju nedáme, že si ju nechá do ďalšieho chovu a taktiež na prácu./bol zamestnaný ako psovod u železničnej polície/ Tak sme mali zase len naše dve baby- Beu a Ajku. Ako to už ale chodí, nikto tu nieje večne. Naša Bugriška ochorela. Zákerná choroba nám ju vo februári, necelé dva mesiace pred jej 12 narodeninami vzala. Na jej pohľad v živote nezabudnem. A tak naše malé striebro- Ajka, zrazu zostala sama. Aj ona prišla o svoju spoločníčku, kamarátku a ochrankyňu. Ešte dlho chodila na Beine obľúbené miesta v byte. Všetkým nám chýbala. Všade bolo zrazu toľko prázdneho miesta. Keď raz máte veľkého psa a prídete o neho, je to strašný pocit prázdnoty. Ajka bola malinká a aj keď sa snažila akokoľvek rozveseľovať nás, veľký pes nám chýbal. Osem mesiacov od Beinho odchodu som sa pevne rozhodla, že si kúpim veľkého psa. Pudle mi tak učarovali, že iného ako veľkého pudla som nechcela. Strašne som chcela čierneho, ale zákon schválnosti- žiadny vrh nebol. Keďže som už patrila aj ja medzi pudličkárov, vďaka Ajke, kamarátka Andrea, ktorá má chovnú stanicu čiernych stredných pudlov " Andrea´s Flower ", mi zavolala, či by som nechcela hnedého králováka. Tak som si pozisťovala všetko potrebné a hurá pre VEĽKÉHO HNEDÉHO PUDLA. /ako to bolo ďalej si prečítate v rubrike MOJI PSY - ALWIN/